Sme dokonalí takí, akí sme

Príbeh z knihy Paula Coelha „Alchymista“

„Panna Mária s Ježiškom v náručí sa rozhodla zostúpiť na Zem a navštíviť jeden kláštor. Všetci kňazi, hrdí na to, akej cti sa im dostalo, sa postavili do radu a každý sa prišiel Panne Márii pokloniť. Jeden recitoval krásne básne, iný jej ukázal iluminácie Biblie, tretí vymenoval všetkých svätých a takto jeden za druhým kňazi vzdávali česť Panne Márii. Na poslednom mieste v rade stál najskromnejší páter kláštora, ktorý nikdy neštudoval súčasné vedecké texty. Jeho rodičia boli jednoduchí ľudia, pracovali v neďalekom starom cirkuse a všetko, čo ho naučili bolo vyhadzovať loptičky do vzduchu a ešte niekoľko žonglérskych kúskov. Keď prišiel rad na neho, niektorí pátri už chceli ukončiť klaňanie, pretože bývalý cirkusant nevedel nič, čo by mohol povedať a navyše mohol pokaziť dojem z kláštora. On však v hĺbke srdca cítil nesmiernu potrebu dať niečo zo seba Ježiškovi i Panne Márii. Zahanbene, cítiac pohŕdavý pohľad svojich spolubratov, vytiahol z vrecka niekoľko pomarančov a začal ich vyhadzovať do výšky ako v cirkuse. Lebo to bolo jediné, čo dokázal. A v tej chvíli sa malý Ježiško usmial a začal tlieskať v náručí svojej matky. A len k nemu Matka Božia vystrela svoje ruky a dovolila mu na chvíľu podržať svojho syna.“

 

 

 

 

 

 

 

Zázračný prsteň

Jeden kráľ zvolal na dvor mágov z celého kráľovstva a povedal im: „Chcel by som byť pre svojich poddaných vždy príkladom. Byť silný a pevný, chladnokrvný keď sa v živote niečo prihodí. Niekedy sa mi stáva, že som smutný alebo znechutený nejakou nepriaznivou udalosťou alebo očividným nešťastím. Inokedy nečakaná radosť alebo veľký úspech uvádzajú do stavu abnormálneho vzrušenia. A to sa mi nepáči. Cítim sa ako steblo zmietané vlnami osudu. Urobte mi amulet, ktorý ma uchráni pred týmito duševnými stavmi, pred týmito smutnými a veselými výkyvmi nálady.“Mágovia jeden po druhom odmietali. Pre neskúsených ľudí, ktorí sa na nich obracali, vedeli vyrábať amulety všetkých druhov, ale oklamať kráľa nebolo ľahké. O to viac, že kráľ vyžadoval amulet s takým náročným účinkom.Keď už kráľov hnev len-len že nevybuchol, predstúpil pred neho múdry starec, ktorý povedal: „Veličenstvo, zajtra ti prinesiem prsteň a kedykoľvek naň pozrieš a budeš smutný – rozveselíš sa. A keď budeš vzrušený – utíšiš sa. Bude stačiť, keď si prečítaš magickú vetu, ktorá bude na ňom napísaná.Na druhý deň sa múdry starec vrátil a v hrobovom tichu, lebo všetci boli zvedaví na magickú vetu, podal prsteň kráľovi.Kráľ sa pozrel na prsteň a prečítal si na striebornom krúžku vetu:“AJ TOTO PREJDE.“